euterpe

Matematika je presná veda. Keď riešime problém, väčšinou vieme, ako sa dostať k riešeniu,  ak nevieme, tak buď na to ešte početná vedecká obec neprišla alebo dokázala to, že príklad je neriešiteľný a zapodievanianehodný. Máme algoritmy a ohraničený počet spôsobov, ako sa problému zbaviť.
V matematike často hľadáme optimum. Nič nie je jednoduchšie. V jednoduchších prípadoch zderivovať a overiť konkávnosť, konvexnosť, v tých zložitejších vieme použiť rôzne metódy. No a tie najzložitejšie - no problem, máme počítače.
Matematika je svojim spôsobom ľahká.

Na opačnej strane, celý život hľadáme tiež akési optimum. Podľa možnosti maximum. Snažíme sa zo života vyťažiť čo najviac, nasledovať tiež akýsi algoritmus - škola rodina, deti, práca, kľudný dôchodok. Kedysi by som sa pri tejto predstave zapadnutia do šedého davu striasla. Teraz to beriem ako fakt.
Horšie je, že v reále nemáme záruky.Že dáme dobré vstupy a výstupy akosi samé z procesu vypadnú. Môže sa stať čokoľvek, manžel nás opustí, zomrie nám dieťa, prepustia nás z práce, a my musíme algoritmus spustiť znova, teraz s novými vstupnými parametrami.

Často vieme,ako má naše optimum vyzerať, ale nesprávame sa podľa toho.

Ja napríklad viem, že miesto toho, aby som rozmýšľala nad tým, čo som ešte všetko mohla povedať bráškovi, kým pred dvoma rokmi zomrel, čo som mohla urobiť lepšie, by som mohla myslieť na to, že mám ďalších dvoch bratov. Bratov, s ktorými nemám zrovna ideálny vzťah a viem si nájsť svoje výhovorky. Jeden má štyri deti, druhý žije v zahraničí. Výhovoriek milión.  Tak ako si hovorím, že by som Tomášovi teraz hovorila ľúbim ťa každý deň, môžem hovoriť im. A nerobím to.

Viem, kde to optimum je. A nerobím to.

Možno treba hľadať tie optimá najprv lokálne, až potom globálne.